V lese sa zdravím. Na holiach a na horských hrebeňoch tiež. Je mi blízky každý, kto v prírode nachádza povznesenie, pokoj, dobrú náladu. Aj predošlý víkend na Kráľovej holi bol povznášajúci. Šteňa si vykračovalo popri mne, slnko svietilo, jesenný deň jak vyšitý. Vyrazil som zavčasu, pokračovanie článku
Viete, že medzi nami žijú ľudia, ktorí z času na čas opustia svoje kancelárie, ateliéry, dielne, laboratóriá, ordinácie a iné pracoviská, aby sa zmenili na indiánov a žili indiánsky život? Viete, čo robia, keď sa v dostrele ich šípov neponevierajú žiadne bizóny, keď niet proti komu vykopať vojnovú sekeru a keď práve nikoho neskalpujú? Mňa takáto zvedavosť vyhnala medzi nich. Čo- to už dnes viem. Hádam ma Medveď, Slnko, Pimpo, Tamo a ďalší z nich nepriviažu k mučiarenskemu kolu, keď trochu poodhrniem záves, čo nás, bledé tváre, od nich oddeľuje. pokračovanie článku
Vedel som zhruba kde budú. Hľadal som ich. A predsa, keď som ich, vystúpiac z lesa, zbadal, rozbúšilo sa mi srdce. Stáli na vrchole náprotivného svahu neveľkého údolia, čo nás delilo. pokračovanie článku
Niekoľko hodín chôdze vo vytrvalom daždi a predierania sa nízkym mokrým porastom na mne nenechalo suchej nite. Vystúpil som na kopec a v sedle pod ním som zazrel úzky, takmer nebadateľný prúžok dymu.Vlastne sa len trochu vlnil vzduch. A clivá tichá melódia píšťaly ma priviedla k táborisku pod stromami na okraji neveľkého lesíka. Pri ohni sa hriali dvaja indiáni. Ozajstnejší než všetci pruskí a balkánski štatisti zo širokouhlých filmov môjho detstva. Úplne naozajstní indiáni. pokračovanie článku
Krása je subjektívny dojem. "Najkrajších" miest na svete je nespočetne veľa. Pre niekoho je to Taj Mahal, pre iného Lazy pod Makytou. U mňa už dlho vedie Syri I Kalter, akože ináč, v Albánsku. pokračovanie článku
Piťovi chýba pud sebazáchovy. Viem to o ňom ja, vedia to jeho blízki a už aj niekoľko stovák čitateľov tohto blogu. Ale keď súhlasil s mojim nápadom vyraziť si do Albánska, určite netušil, že už prvý večer po prechode hraníc bude mať albánsku britvu na krku. pokračovanie článku
Je to tak. Nerád oberám o ilúzie Slovákov, ktorí o tom nevedia, ale ak hovoríme o vrchole, je to vážne tak. Z času na čas sa chodievame s Blonďákom presvedčiť, či sa to nezmenilo. Boli sme aj dnes. Týždeň po Veľkej noci, keď je už jar v plnom prúde.Keď fičia makrosnímky s lupeňmi, bliznami a tyčinkami, keď v Dunajskej Strede či Nových Zámkoch záhradníci a záhradkári už zberajú výsledky svojej práce. A na Kráľovej holi, hneď po Kriváni najospevovanejšom a povesťami najopradenejšom vrchu Slovenska, žiaden strom. pokračovanie článku
V ďalšej časti nekonfliktného, apolitického, takpovediac jednotvárneho albánskeho cestopisného miniseriálu sa opäť nič neudeje. Nebude o čom hlboko uvažovať a už vôbec nie o čom polemizovať. Dá sa ňou len ľahúčko kĺzať, ako sme my napokon kĺzali celým Albánskom. Hakuna matata. pokračovanie článku
Hustá premávka, dva vlečúce sa nesúvislé prúdy vozidiel. Jeden na východ, druhý na západ. Zákruty, neprehľadné úseky. A blázon, čo bezohľadne a nebezpečne predbieha v tých najnemožnejších miestach. Už ho chvíľu pozorujem v späťáku. A znovu. Toto sa dobre neskončí, hovorím si, strhávam vozidlo na kraj cesty a brzdím, aby sa kamikadze mohol vyhnúť protiidúcemu nákladiaku. „Pozri ho, debila !“ - uľavuje si môj spolujazdec. pokračovanie článku
Ak si chcete vychutnať ozajstné albánske jazdenie, neuspokojte sa s krátkym a rýchlym fakultatívnym výletom z Čiernej Hory. Je to ako chcieť si skúsiť plávanie v riave s podmienkou, že sa nepustíte brehu. Ozajstný albanian driving sa dá zažiť len na juhu a juhovýchode Albánska. pokračovanie článku
Toto je ďalší diel drobného cestopisného seriálu. Nerieši kto mal, alebo nemal vyhrať voľby. Neevokuje diskusie o tom, či je,alebo nie je boh. Totálne neangažovaný, ťažko apolitický. Nuda, nuda, šeď, šeď. Nejde v ňom ani o geografické a národnokultúrne detaily Albánska. Je skôr o pocitoch ako o faktoch. Je o ľuďoch, čo sme tam stretli. Je o spomalenom čase. pokračovanie článku
Večer v deň odchodu sme naložili naš džípik expedičným materiálom, menšími zásobami a previazanou, prelepenou igelitkou nám neznámeho obsahu, ktorú sme mali tesne pred opustením Albánska odovzdať Lole, nám rovnako neznámej albánskej vysokoškoláčke. Na to, že máme prejsť Maďarskom, Srbskom a Albánskom sa nám tých „nám neznámych“ vecí zdalo priveľa a rozhodli sme sa aspoň telefonicky si overiť, čo, doriti, v tej igelitke vlastne je, nedáme sa predsa pozatvárať ako naivní truľovia. Zavolali sme Lenke, čo nám tú batožinku dohodila. pokračovanie článku
Keď som Piťa pred necelými dvoma rokmi presvedčil, že si v dvojke urobíme trip cez Albánsko, všetci priatelia a známi sa ma pýtali: „Kamže to ideš? Do Albánska? A s Piťom? “ , pričom najväčšmi intonovaná hrôza bola práve na mene tohto môjho dlhoročného kamaráta. Asi ako keby som sa zberal s Georgom Bushom na trek cez Afganistan, alebo zahrať si futbal s odisteným granátom. pokračovanie článku
...si robím, čo chcem.
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
