Už roky obdivujem blogerov.A už dlhšie sa zberám skúsiť si to. Natruc mojim humanitným profesorom z priemyslovky, ktorí škatuľkovali študentov na technicky orientovaných a humanitne orientovaných. Nemal som tú správnu nálepku. Odradili ma od písania slohov. Po bezmála tridsiatich rokoch som im odpustil. Teším sa, kedy napíšem svoj prvý článok. Už mám aj názov. Bude znieť : „Môj priateľ Piťo“. Neviem, prečo práve toto. Žeby preto, že sme v čítankách hádam tretej triedy základky mali od Amicisa článok „Môj priateľ Garrone“ ? Možno. A možno preto, že Piťo je naozaj môj skvelý priateľ a stojí za to, opísať ho. Len tak.
Keď som Piťa pred necelými dvoma rokmi presvedčil, že si v dvojke urobíme trip cez Albánsko, všetci priatelia a známi sa ma pýtali: „Kamže to ideš? Do Albánska? A s Piťom? “ , pričom najväčšmi intonovaná hrôza bola práve na mene tohto môjho dlhoročného kamaráta. Asi ako keby som sa zberal s Georgom Bushom na trek cez Afganistan, alebo zahrať si futbal s odisteným granátom. Lebo najznámejšou Piťovou črtou je, že je divoký. A keď v ľahkom etanolovom obláčiku povolí opraty svojmu vnútornému záprahu, nebýva k väčším, alebo menším problémom ďaleko. Táto jeho vlastnosť je tak výrazná, že tým, čo ho poznajú len zbežne, zatieňuje množstvo jeho výnimočných až dojímavých čŕt. Logické. Keď trávite niekoľko popoludní v týždni v čitárni miestnej knižnice, hľadajúc odpovede na „základné otázky ľudstva“, tak o tom vie len knihovník a zopár podobných filozofov. A Piťo tam fakt sedáva. Keď však vyhodíte po krátkej bitke z krčmy chlapa cez sklenenú výplň dverí, tak o tom na druhý deň hovorí pol mesta. Piťo má v niektorých situáciách veľmi vysoký prah bolesti a takmer nedosiahnuteľný prah strachu. Pri nájazde kukláčov do nočného podniku v jednom meste na východe Slovenska, kde len naprostou náhodou sedel môj priateľ Piťo, ste mohli byť svedkami tejto anomálie, ak by ste mali to šťastie, byť v danej chvíli práve tam. Podstatou pôsobenia kukláčov je totálna psychická nadvláda v prostredí, do ktorého vpadnú. Nahnať každému maximum strachu, rezolútne a bez výnimky si vynútiť poslušnosť. V onú noc na Zemplíne sa dalo len konštatovať, že v tomto smere bol ich výcvik na Piťa slabý. Nutné je však doplniť, že vo vyššej, nepsychologickej, alebo, ak chcete, kontaktnej, fáze tohto boja bol predsa len pomer síl výrazne v Piťov neprospech. Možno preto sa tvárili moji známi zhrozene. Nevedia, aký Piťo naozaj je.
Spoznali sme sa na konkurze. On sa uchádzal o miesto, ja som sedel na druhej strane stola. Mladý, sympatický, krátky strih, atletická postava. Ani známka trémy, strachu, myslím, že ani rešpektu. V úsmeve odhaľovaj zuby. Jednotka vpravo hore akoby mala jeho povahu, kašlala na smer, ktorým rastú ostatné, šla si svojou cestou. Nie veľmi, len natoľko, aby vytvorila charakteristický šikmý odstup od svojej susedky. Ak by som mal niekedy o niekom povedať, že má iskru, tak Piťo ju na tom pohovore mal. S veselým plamienkom v hnedých očiach odpovedal na otázky, sám kládol otázky a ja som sa po celý čas nevedel zbaviť dojmu, že nielen my, ale aj on si vyberá. To čosi však z neho vyžarovalo už vtedy. Ináč by mi môj vtedajší prísediaci a šéf v jednej osobe nebol povedal: „ Budeš s ním mať problémy. Môžeš si vybrať ovládateľnú kvargľu, ale nebude mať výsledky. Tento ich mať bude. Ale budeš sa s ním trápiť.“ A keďže sa jednalo o post obchodného zástupcu a výsledky sme ozaj potrebovali, Piťo nastúpil a začali sa diať veci. Boli sme maličká firma a v časoch prvých osobných počítačov predstavovala cena týchto zariadení majetok. Povedal: „ Kúp počítač, neboj, budem s tým vedieť.“ Intuitívne sa naučil ovládať všetky programy potrebné na to, aby sme pôsobili ako firma na úrovni. Grafiku, tabuľky, texty, prezentácie, CADovské výkresy. Obdivoval som ho. Dlho do noci sa v jeho kancelárii svietilo, pravda, keď bol práve vo firme. To bývalo zriedka. Oblietal Slovensko aj Čechy a žiadne dvere pred ním nikdy nezostali zatvorené. So svojím neodolateľným šarmom a s jedným z prvých mobilov na širokom okolí, ťažkým ako poltehlovka,bol chvíľu tu, chvíľu tam. Predával, riadil projekty, menežoval subdodávateľov, spolupracoval s projektantmi. Fakt sa nám vtedy darilo. Nadoraz. Hej, nadoraz je to správne slovo pre štýl Piťovej práce. Spoločenským udalostiam a oslavám sa vyhýbal, ak sa nedalo, posedel pri džúsiku. Aké ja s ním môžem mať problémy? Úspech stíhal úspech, no paráda. Medzitým sa z nás stali dobrí priatelia. Keď bol v osobných problémoch, keď sa trápil,prišiel za mnou. Keď si myslel, že potrebuje poradiť, vyhľadal ma. Fakt by som si s ním niekedy aj sadol na pivko, ale čo už, abstinent.
Raz nás ostalo viac zamestnancov spolu kdesi pri Trnave nocovať. Piťo celkom zúbožený, pred cestou mu dosť brutálne vytrhli zub, ale aby netrhal partiu, šiel si s nami večer sadnúť. Tvárou mu podchvíľou prebehol bolestný zášklb, nálada žiadna, keď utrúsil, že lekár mu poradil trochu si to tak popreplachovať dobrým koňakom. Tak mu začali chlapci dohovárať, nech sa neondie, nech si ten koňak dá, veď keď už aj doktor vravel, tak čo blbne, tie chlapské reči ste už určite v nejakej obdobe počuli.
„ Nuž keď teda myslíte...“ , „ Nuž teda jeden...“ – akosi váhavo sa začínal poddávať Piťo. Ktosi objednal nejaký lepší a hneď dvojitý koňak. V ten večer som sa zoznámil s Piťom po druhý krát. Pol roka po tom, čo nastúpil u mňa do práce Piťo - mladý výkonný ambiciózny a očarujúci obchodník a manažér, vstúpil do môjho života Piťo - vulkán. Nič nerobil len tak napoly. Keď nadoraz, tak nadoraz.
Prešli sme odvtedy spolu mnohým, dobrým i zlým. Rokmi víťazstiev aj porážok, práce aj zábavy. Ťažkými a dlhými záťahmi aj obdobiami pôstu a odriekania, ktoré nastali obvykle po väčších extempore. A hlavne dlhými debatami , filozofovaním, výmenami informácií, hľadaním spoločného názoru na novinky, čo Piťo nosil z čitárne. Raz sme takto diskutujúc v nejakej väčšej českej hospode v Blansku vypili po sedem nealkoholických pív, nikdy som si nemyslel, ze sa to dá. Viedli sme netypické siahodlhé pivné debaty. Preberali sme nanorúrky a nanotechnológie, softvérové pirátstvo, arabský a židovský svet, históriu vojen, dejiny a čojaviemčoešte, ale hlavne veľa, veľa etiky. Ja sa hlásim ku kresťanom, ale, priznávam, nelámal som si dvakrát hlavu nad tým, či nejaká firma v Amerike dostala svojich tridsaťpäť dolárov za drobný programček, ktorý som si nejako zohnal, aby som mal pod kontrolou vysedávanie svojich detí pred monitorom počítača. Piťo tvrdí, že je bez vyznania, ale program si zaplatil, aj keď ho nepoužíva, len pomýšľa. Ja dokážem akceptovať rozhodnutie kapitána obetovať námorníka, aby zachránil posádku a dúfam, že nikdy nebudem musieť rozhodnutie podobného druhu robiť. Piťo vášnivo diskutuje, že nič na svete, absolútne nič, nám nedáva právo na život iného človeka, ani keby jeho smrť mala zachrániť stovky iných životov. Tiež dúfam, že nikdy nebude musieť rozhodovať on. Je citlivý a dojímavo zásadový. Ale je to činná sopka, driemajúci neovládateľný živel. Jediné, čím su u neho môžem byť aj po tých dlhých rokoch dôverného kamarátstva istý, je, že si u neho nemôžem byť nikdy ničím absolútne istý. Keď som ho oboznámil s plánom prejsť Albánskom, ešte nejaký ten týždeň s takou neurčitou obavou či nedôverou zvykol hovoriť : „ Do Albánska? Prečo práve do Albánska?“ , kým to filozoficky neuzavrel : „ Vieš čo, máš pravdu. Keď máš smolu, môžu ťa zapichnúť nožom aj u suseda. A nič si nevidel. Sme kŕmení jednostrannými informáciami, poďme mrknúť, jak to tam naozaj je.“
Ak cestujete sami, vašou najväčšou výhodou je absolútna sloboda. Ak máte na cestách spoločnosť, máte výhodu zdieľania zážitkov, lebo radosť nezdieľaná – radosť polovičná. Zaplatíte si za to väčšou, menšou dávkou vlastnej slobody. Ak sa ale vyberiete na cesty s ozaj, ale ozaj dobrými priateľmi, máte spoločnosť aj slobodu zároveň. Lebo priateľstvo, to je úžasná substancia, ktorá spôsobí v každom tú premenu, že nemá pocit ustupovania, podriadenia sa, prispôsobovania, obmedzovania. V hlave vám cvakne ten báječný prepínač a už nemyslíte ako „ja“, ale ako „my“. Nemusíte sa snažiť, lebo to ide samo, nemusíte sa ovládať, lebo nie je prečo, nemôžte byť hrdí na svoju veľkorysosť, lebo ju nepotrebujete a nevnímate. Priateľstvo je iná dimenzia, každému želám, aby to zažil a dokonale prežil. Tých desať albánskych dní prešlo výborne, každý skvelý zážitok bol touto harmóniou znásobený a zapísaný do tých najpozitívnejších registrov našich pamätí. Ani chvíľu som nezapochyboval o správnosti svojej voľby. Lebo Piťo je nielen skvelý kamoš, krčmový spoločník, mysliteľ a amatérsky filozof, ale aj vodič, ktorý sa s našim minidžípom dokázal otočiť na desaťkorunáčke, opustiť bez mihnutia brvou pravými kolesami vozovku, keď sa nedalo ináč vyhnúť rozbehnutému kamiónu, chvíľku tančiť po skalách a opäť sa rovnako bez mihnutia brvou vrátiť späť, zaparkovať v Tirane do medzery po smetnej konve, prepletať sa s pôžitkom v trme – vrme trúbiacich albánskych mercedesov, prekľučkovať pomedzi ovce, z diaľky zdraviť albánskych policajtov a vôbec, totálne bezvýhradne absorbovať miestny vodičský štýl. Nemohol som si na to Albánsko vybrať lepšiu spoločnosť.
