reklama

Albania1: Ako sme sa v Macedónsku aklimatizovali

Večer v deň odchodu sme naložili naš džípik expedičným materiálom, menšími zásobami a previazanou, prelepenou igelitkou nám neznámeho obsahu, ktorú sme mali tesne pred opustením Albánska odovzdať Lole, nám rovnako neznámej albánskej vysokoškoláčke. Na to, že máme prejsť Maďarskom, Srbskom a Albánskom sa nám tých „nám neznámych“ vecí zdalo priveľa a rozhodli sme sa aspoň telefonicky si overiť, čo, doriti, v tej igelitke vlastne je, nedáme sa predsa pozatvárať ako naivní truľovia. Zavolali sme Lenke, čo nám tú batožinku dohodila.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)
Kemp na Ohridskom jazere
Kemp na Ohridskom jazere (zdroj: Foto: samospúšť)

Uverili sme, že nejaký Janči posiela Lole jej obľúbenú minerálku z čias jej slovenského stážovania. Navyše sme zožrali aj s navijákom  bájku o tom, že v Albánsku straší AIDS a každému turistovi na hranici kontrolujú, či má prezervatívy. Pre istotu sme doplnili do našej výbavy ešte tento prepotrebný artikel a zhruba o jedenástej sme vyrazili. Nasledujúci deň pred zotmením sme boli v prvom z našich cieľov, juhomacedónskom meste Bitolj. Zaparkovali sme v nevľúdnej špinavej uličke neďaleko centra. Rýchlo sa začínalo stmievať, v pár neúhľadných stánkoch s kebabom a pečenými rybami sa už svietilo, potmavší týpkovia posedávajúci na plastových stoličkách, čo stolička, to iný typ a farba, sa dívali len na nás. Takto to z nás videl náš strach. Ten strach ani neveril, že keď sa vrátime, nájdeme ešte naše auto na mieste, kde sme ho zaparkovali. Neboli sme od neho ešte ani päťdesiat metrov a rozziapala sa siréna autoalarmu. Náš strach si bol istý, že je to alarm nášho minidžípu. Nebol. Prešli sme niekoľkými ulicami, kúpili mapu mesta s okolím, doplnili z bankomatu miestnu menu a strach rýchlo chradol a slabol a my sami sme sa začali dívať cez vlastné oči, aby sme spoznali, že nikto sa na nás nedíva, že v tejto zmesi ľudských typov sú potmavší aj posvetlejší, fúzatí aj bez fúzov, oblečení aktuálne aj nedbanlivo, že nijako netrčíme a sme v podstate každému úplne ukradnutí, kým ho priamo neoslovíme. Na naše srbské otázky odpovedali bez problému a priateľsky po macedónsky a ja som sa z rozdielov rýchlo učil, že „sakat“ je chcieť a že tekutiny sa v macedónsku nenalievajú, ale „sypú“. Ale predsa musím priznať, že keď sme si neskoro v noci brali izbu v horskom hotelíku, nebolo to len preto,že sme po dlhej ceste a ráno nás mal čakať náročný vysokohorský výstup. Ten, kto rozhodoval, že dnes si ešte nehodíme karimatky len tak na zem vedľa cesty, bol náš malý strach. Aspoň ja som to tak vnímal. Chcelo to ešte aklimatizáciu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Príliš dlho sme boli kŕmení negatívnymi správami o albáncoch, aby sme sa na území, kde etnicky dominovali, cítili od prvej chvíle pohodovo a uvoľnene. Táto skutočnosť sa prejavila aj o dva dni, keď sme kempovali na Ohridskom jazere.Na náprotivnom brehu Albánsko, počasie skvelé, voda nádherná, vyrazíme si na vodnom bicykli, znelo rozhodnutie. Všetky cennosti, doklady, bankové karty sme zamkli v aute. Ohridské jazero má miestami hĺbku až 300 metrov a myšlienka na ten prúser, čo vznikne, keď sa niekde vykotíme a utopíme kľúče od auta, nás prinútila hľadať dobrú skrýšu aj pre ne. Opatrne, skúmajúc, či nás niekto nepozoruje, sme skryli kľúče od auta pod podlahu stanu. Keď už sme nasadali na plavidlo, Piťo si ešte zmyslel, že by sme mohli čo-to pofotiť. Tak som bežal k stanu a celú procedúru zopakoval. Poobzerať sa, či ma niekto nesleduje. Vytiahnúť kľúče od auta z ich skrýše. Odalarmovať auto, otvoriť ho. Vybrať foťák. Zatvoriť auto, zapnúť alarm. Poobzerať sa, či ma niekto nesleduje. Šup s kľúčami do ich skrýše pod stanom. Opäť sa poobzerať, či ma niekto nesledoval a či netreba zmeniť skrýšu. Všetko okej, vzduch čistý, behom k plavidlu. Keď sme sa asi po dvoch hodinách vrátili a celú tú smiešnu potmehúdsku obzeraco skrývaciu procedúru zopakovali, pri odomykaní auta som si všimol to, čo mi pri predchádzajúcich postupoch uniklo. Okno spolujazdca bolo po celý čas dokorán otvorené tak, ako som ho nechal, keď sme zaparkovali. Všetky naše doklady a peniaze boli dočiahnuteľné jednoduchým hmatom. Lenže oddychujúci albánci, macedónci či srbi mali úplne na háku naše auto, náš stan a aj nás dvoch. Opekali si na uhlíkoch kukurice, či mäsko, driemali v tieni, hrali karty, pofajčievali a užívali si voľno. To len náš strach to videl ináč. Ten deň nadobro umrel. Aklimatizácia bola úplná.

Dano Demočko

Dano Demočko

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

...si robím, čo chcem. Zoznam autorových rubrík:  Cez Albánsko s PiťomZa psím zadkomSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu