Ale zas až také dramatické to nebolo:
Roky snívam o tom, ako sa v lenivom tichu juhotalianskeho dopoludnia dám oholiť britvou miestnemu holičovi v jeho drobnej prevádzke. Alebo priamo pred ňou, na ulici.
V malom mestečku, kde každého poznám a každý pozná mňa, sa posadím do poradia na stoličku. Vedľa mňa už čaká môj kamarát Gianfranco, v poradí pred ním číta športovú rubriku Luigi, tak isto môj kamarát. Všetci sme tu priatelia, roky sa poznáme, kamarátili sa naši otcovia, naše deti chodia spolu do školy. Vôňa mydla a vody po holení sa mieša s vôňami stredozemia, debata aj čas plynú zvoľna, preberáme včerajší futbalový zápas, trochu politiky a to, aké bude toho roku hrozno. Všadeprítomné vrabce čvirikajú,cikády cvrlikajú a tento koncert preruší len občas zvuk mopeda. Naprostá pohoda, mobily nezvonia, sú vypnuté, prípadne ešte neboli vynájdené, skrátka do tohto obrazu nepatria.
Nie div, že keď sme sa cez hory – doly prekľučkovali do mestečka Permeti a v nápise nad dverami drobnej prevádzky som zbadal slovo BERBER, bol som odhodlaný v momente.
Piťo nenamietal, my sme si vlastne počas celej výpravy navzájom nenamietali nikdy (až na jeden prípad nešťastne zvoleného bivaku v Golemi pod borovicami pri pláži, ale to už je iný príbeh).
A tak sme o chvíľu čakali pred prevádzkou. Nebolo to úplne ako z môjho sna, ale takmer. V kanvici vrela voda, do čepele britvy si majster založil novú polovicu žiletky....
„Fajn“ – utrúsil Piťo, zrejme ešte pod vplyvom varovaní spred nášho odchodu – „ tu sú nám proti AIDSu prezervatívy figu platné “. Obaja sme boli namydlení, oholení, znovu namydlení a ešte raz oholení.
Obaja jemne porezaní na ohryzku a zasušení tým istým kamencom, vytiahnutým len tak, zo šuplíka a použitým isto tisíckrát pred nami. Hádam HIV na kamenci neprežíva. Albánski chlapci v kreslách pre čakajúcich hrali kocky a miestny macho, posedávajúci pred dverami, nám slabou taliančinou radil, že sa máme dať oholiť ako on, „na Albánca“.
Ale to podstatné z môjho sna sa naplnilo. Ľahký obláčik ticha, naprostej pohody, zastaveného času, života len pre daný moment. Na tomto obláčiku sme sa previezli do neďalekej reštauračky, a keď sa začalo šeriť, miestne námestie sa začalo plniť
postupne desiatkami,stovkami a po zotmení snáď tisícmi podobných obláčikov, na ktorých posedávali, postávali a korzovali domáci.
Kult korza. Mama mi vravievala, že v šesťdesiatych rokoch aj u nás chodili v nedeľu podvečer všetci korzovať. Videť a byť videní. Stretnúť priateľov a známych. Pochváliť si deti v kočíkoch. Ten večer v Permeti som to videl. Bolo tam toľko ľudí, že nemohli byť len z Permeti. Určite sa pozvážali aj z okolitých dediniek a lazov, každý vyobliekaný, vymydlený, upravený. Starí aj mladí, rodinky s deťmi, zaľúbení aj očividne voľní „na love“, všetci sa len tak prechádzali, chvíľkami posedávali na múrikoch, alebo lavičkách a znovu sa dávali do pohybu. Stretávali sa, zdravili, tľapkali po pleciach, rozprávali a smiali. Tak toto v mojom sne nebolo. Ale bolo to minimálne rovnako fajn, alebo ešte lepšie.
Ľudia sa potrebujú. Albánci v Permeti, a určite nielen tam, sa stretnú na korze. Luigi, Gianfranco a ďalší kamaráti z môjho sna sa stretnú u holiča. A my? Pripadá mi, že pričasto sedíme doma a zúfalú podvedomú túžbu s niekým byť, kŕmime diskusiami na nete, zmenami a komentovaním statusov na facebooku. Poďme radšej von. Kliknúť myškou a tľapnúť po ramene, to je vážne rozdiel.